Užitočná stránka úzkosti
Úzkosť je nepríjemná, no nie je vaším nepriateľom. Ako nám trocha obáv pomáha pripraviť sa, sústrediť sa a starať sa, a ako ju počúvať bez straty seba.
Väčšina toho, čo o úzkosti počujeme, sa týka toho, ako sa jej zbaviť. Dáva to zmysel: môže byť strašná. Ale úzkosť nie je len problém na vyriešenie. V správnej miere je jedným zo spôsobov, ako sa o nás naša myseľ stará. Ak pochopíme jej užitočnú stránku, môže nás trochu menej desiť a trochu ľahšie sa s ňou bude žiť.
Emócia s vlastnou úlohou
Každá emócia má svoj účel. Smútok nás po strate spomaľuje. Hnev nám pomáha brániť to, na čom záleží. Úzkosť hľadí dopredu. Pýta sa: čo by sa mohlo pokaziť a sme na to pripravení?
Psychiater Randolph Nesse, jeden zo zakladateľov evolučnej medicíny, prirovnáva úzkosť k požiarnemu hlásiču. Hlásič, ktorý niekedy zapíska, keď vám pripáli hrianka, je otravný, ale hlásič, ktorý pri skutočnom požiari mlčí, je oveľa horší. Náš systém úzkosti je nastavený tak, aby bol trochu precitlivený, lebo pre našich predkov bolo prehliadnutie skutočného nebezpečenstva oveľa nákladnejšie než niekoľko falošných poplachov.
Keď sa teda cítite úzkostlivo pred cestou, skúškou alebo ťažkým rozhovorom, vaša myseľ nefunguje chybne. Snaží sa vás ochrániť. Problém nie je v tom, že poplach existuje, ale v tom, že v modernom živote môže zvoniť príliš často, príliš hlasno alebo kvôli veciam, ktoré nemôžeme zmeniť.
Trocha obáv nám pomáha podať výkon
Pred viac než sto rokmi psychológovia Robert Yerkes a John Dodson opísali vzorec, o ktorom sa odvtedy diskutuje: výkon sa spravidla zlepšuje, keď stúpa vzrušenie, až do určitého bodu, a potom klesá, keď je vzrušenie príliš vysoké. Pri príliš malom napätí sa nudíme a sme nedbalí. Pri príliš veľkom zamrzneme. Medzi tým je pásmo, v ktorom sme bdelí, sústredení a podávame svoj najlepší výkon.
Mnohí to poznajú zo skúsenosti. Trocha nervozity pred prezentáciou vás núti pripraviť sa, nacvičiť si ju a dávať pozor. Športovci a hudobníci často hovoria, že keď necítia vôbec žiadnu trému, hrajú horšie. Mierna úzkosť je energia. Otázka je, ako ju využiť, a nenechať sa ňou zaplaviť.
Príbeh, ktorý si rozprávame o svojich nervoch
Výskum naznačuje, že to, ako vykladáme signály úzkosti, môže zmeniť, ako na nás pôsobia.
V jednej štúdii psychológ Jeremy Jamieson a jeho kolegovia povedali niektorým študentom, ktorí sa pripravovali na ťažkú skúšku, že úzkosť im môže skutočne pomôcť uspieť, pretože vzrušenie môže zlepšiť výkon. Títo študenti dosiahli v matematickej časti lepšie výsledky než študenti, ktorí také posolstvo nedostali. Srdce im búšilo stále; len ten rýchly tep čítali inak.
V podobnom smere výskumu Alia Crum a jej kolegovia zistili, že ľudia, ktorým pomohli vnímať stres ako potenciálne posilňujúci, a nie len škodlivý, uvádzali lepšiu pohodu a vykazovali zdravšie fyziologické reakcie. Posolstvo nie je, že úzkosť je príjemná. Je to, že búšiace srdce môže znamenať „som pripravený“, rovnako ako „som v nebezpečenstve“.
Úzkosť ako znak starostlivosti
Úzkosť má aj inú, tichšiu stránku. Obávame sa o veci, na ktorých nám záleží: o svoje deti, zdravie, prácu, ľudí, ktorých milujeme, o stav sveta. V tomto zmysle je úzkosť často starostlivosť v prestrojení. Keď si to uvedomíme, môže nás to zmäkčiť. Namiesto „prečo som taký?“ môžete povedať: „Samozrejme, že to cítim. Záleží mi na tom.“
Tento posun pocit nezruší, ale zmení váš vzťah k nemu: z boja proti nemu na počúvanie.
Počúvať bez poslúchania
Užitočný spôsob, ako zaobchádzať s úzkosťou, je zaobchádzať s ňou ako s ustarostenou kamarátkou či kamarátom. Počúvate. Jeho obavy beriete vážne. Overíte si, či sa dá urobiť niečo praktické. A ak práve teraz nie je čo robiť, jemne ho ubezpečíte a pomôžete mu upokojiť sa.
To isté môžete urobiť so svojou vlastnou mysľou:
- Všimnite si ju. „Cítim úzkosť.“ Pomenovanie pocitu ho môže urobiť o niečo menej zdrvujúcim.
- Opýtajte sa, na čo poukazuje. Je tu skutočný problém a existuje malý krok, ktorý môžete urobiť ešte dnes?
- Urobte ten krok, alebo to nechajte odpočívať. Ak môžete konať, konajte. Ak nemôžete, pripomeňte si, že dlhšie starosti na výsledku nič nezmenia.
- Pomôžte telu upokojiť sa. Pomalé dýchanie, krátka prechádzka alebo pár minút ticha môžu poplach utíšiť, aby sa mohla vrátiť premýšľajúca časť vašej mysle.
Keď sa poplach nechce vypnúť
Užitočná stránka úzkosti má svoje hranice. Ak sú obavy stále prítomné, ak sa panika zjaví z ničoho nič, alebo ak sa kvôli strachu vyhýbate bežným častiam života, poplach už nepomáha. To nie je slabosť; je to signál vyhľadať podporu. Pomôcť vám môže lekár alebo terapeut a účinné liečby existujú.
Pri každodennej úzkosti môže pomôcť mať miesto, kde sa poplachu dovolí odpočívať. V Still Meadow môžete sedieť na tichej lúke a počúvať staré príbehy o vode, ktorá nebojuje s kameňom, a o bambuse, ktorý sa v snehu ohýba a nezlomí sa. Sú pripomienkou, že byť citlivý, bdelý a starostlivý nie je chyba. Je to súčasť toho, čo z vás robí človeka.
Zdroje
- Yerkes, R. M., & Dodson, J. D. (1908). The relation of strength of stimulus to rapidity of habit-formation. Journal of Comparative Neurology and Psychology, 18, 459–482.
- Crum, A. J., Salovey, P., & Achor, S. (2013). Rethinking stress: The role of mindsets in determining the stress response. Journal of Personality and Social Psychology, 104(4), 716–733.
- Jamieson, J. P., Mendes, W. B., Blackstock, E., & Schmader, T. (2010). Turning the knots in your stomach into bows: Reappraising arousal improves performance on the GRE. Journal of Experimental Social Psychology, 46(1), 208–212.
- Nesse, R. M. (2019). Good Reasons for Bad Feelings: Insights from the Frontier of Evolutionary Psychiatry. Dutton.